domingo, 5 de febrero de 2017

Early Bird a rackové PSI Gaviotans

Early Bird a rackové PSI Gaviotans

Zvony zvonia v starom meste, alebo v rukách hodiny
Osem hodín ráno a ako obvykle, tam v kŕdľoch rackové a
Gaviotans muži bez ohľadu na panujúce mrazu, dážď juhozápadnej,
ani sladké teplo vnútri všetkých dobrých kaviarní, ktoré ich čakajú.

Os sedí na stoličkách, ktoré sprevádzajú niekoľko tabuliek s horúcou kávou,
bez encuenta chladného rána, na slnku alebo v hustej hmle ... čo jemu
Telo bolo imúnne voči meteorologías rok, niektorí neznalí rackové a
ako vždy, nie je ďaleko odtiaľ najmenej vzdelaný muž čajky tertuliaban.

Od konca doku do centra moje krásne dediny,
Každý deň videl závislí a fajčil jeho ranné cigaretu, zatiaľ čo niektorí
rozumnejšie, zostal pod miernym teplo, že po dverami
kávovary a kúrenie kúrenie je studená tvrdá.

Nikdy som nemohol pochopiť, ale nemohol som si predstaviť, že kondícia
neznalý čajok a trvalé konštantný uhýbať zlé počasie
zimné počasie priniesol studený dážď a vlhký vietor,
sopky, ktoré ich telá boli neznesiteľné teplo.


Niektorí to vysvetliť ako začarovaný dôkaz predstavil vo svojej Alma,
cigareta, ale ja, nevie o mojej nepochopenie
Zaujímalo by ma ... čo nemôže ísť von, ak chcú chcú
prehltnúť, že biely dym s obsadzovaním pľúca po smrteľný chlad ...?

Všetko bolo zbytočné vidieť tie noviny a ochladí sa znakmi
že hoci boli skúsení námorníci rozbúrenom mori,
je vo svojej úlohe ženy v domácnosti, požadoval jeho prítomnosť, rovnakú rovnosť
okrem toho, že oni boli samce rackové rackové a hovorili.

Po niekoľkých hodinách, keď poludňajšie slnko je pozval na prechádzku,
Ja som si tie skorých ranných hodinách v dennej svitania
keď ich videl pod šírym nebom, skôr než ošetrenie normálne ľudí,
Urobil som porovnať ich s podivnými mužov čajok a stratil Gaviotans


            LAS GAVIOTAS Y LOS TEMPRANEROS MACHOS GAVIOTEROS

Suenan en las viejas Campanas del Pueblo ó en las manecillas de un reloj
las 8 en punto de la mañana y como todos los días, allí acuden gaviotas y
machos gavioteros sin importarles la helada reinante, la lluvia del Suroeste,
ni el dulce calor que hay dentro de todas las buenas cafeterías que les esperan.

Sentadas-os sobre las sillas que acompañan a varias mesas con un caluroso café,
sin tener encuenta al frío mañanero, al Sol o a la espesa niebla ... cual su
cuerpo fuera inmune a las meteorologías del año, unas ignorantes gaviotas y
como siempre, no lejos de allí más ignorantes machos gaviotas se tertuliaban.

Desde el final del Muelle, hasta el centro de mi bello Pueblo,
cada día los veía fumar su enviciado y mañanero cigarrillo, mientras algunas
más sensatas, permanecían bajo el suave calor que tras la puerta de entrada
las máquinas del café y la calefacción les calentaba del duro frío.

Nunca pude comprender pero sí me podía imaginar aquella aptitud
de las ignorantes gaviotas, sorteando y soportando las constantes inclemencias
del tiempo en invierno que traían la lluvia fría y el viento húmedo,
cual sus cuerpos fueran volcanes de insoportable calefacción.


Algunos lo explicaban como el justificante vicioso introducido en su Alma,
de fumarse un cigarrillo, pero yo, ignorante de mi incomprensión
me preguntaba ... ¿ y no pueden salir a la calle cuando desear quieran
tragarse ese blanco humo que llena sus pulmones de posteriores fríos mortales...?

Todo era inútil viendo a aquellos diarios y enfriados personajes
que si bien ellos eran curtidos marineros de bravos mares,
ellas en su faceta de amas de casa, exigían con su presencia, la misma igualdad
salvo que ellas eran gaviotas y ellos machos gaviotas se hacían llamar.

Pasadas varias horas, cuando el Sol de mediodía les invitaba a pasear,
me hacían recordar aquellas primeras horas  del diario amanecer
cuando al verlos a la intemperie, en vez de considerarlos normales personas,
me hacían compararlos con extrañas gaviotas y perdidos machos gavioteros

No hay comentarios:

Publicar un comentario